Pozn. autora: Tento fiktívny príbeh sa naozaj stal. Akákoľvek podobnosť vykreslených postáv so skutočnými ľuďmi je čisto zámerná a môže byť použitá proti autorovi. Všetky mená boli nezmenené.
Mali sme 10 rokov. Boli sme piataci a do školy sme nosili nemožne veľké kockaté tašky na obe ramená. Na desiatu sme si nosili miláčik a dva veľké krajce chleba s maslom a diétnou salámou. Mišo bol krpatý, čo ma tešilo, pretože som pri ňom vyzeral starší. Sedeli sme úplne vzadu - na najvzdialenejších miestach od katedry. Nonstop sme vyrušovali a dostávali poznámky do triednej knihy. A boli sme až po uši zamilovaní do Ivany Jílekovej.
Isteže, boli v triede aj iné dievčatá, ktorým sme s obľubou kradli knihy, ťahali vrkoče a schovávali desiate. Boli tam dokonca aj dievčatá, ktoré boli vyspelejšie a vídavali sme ich v spoločnosti šiestakov a siedmakov. Ale Ivana - tá bola iná. Tichá, milá, krásna, sediaca v dostatočnej vzdialenosti od nás, aby sme ju nenápadne mohli pozorovať. Priznám bez mučenia, občas mi zrak zabehol aj inam - napríklad pod lavicu, kde sme dôkladne študovali ukradnutý obchytaný výtlačok OKM v nemčine (vtedy to bola veľká novinka a my sme ničomu ešte nerozumeli, ale tie rozkročené holé tety nás z nejakého nepochopiteľného dôvodu zaujímali). Ale jednoznačnú väčšinu času sme poctivo čumeli na Ivanu.
Cez prestávky sme sa doťahovali, že kto z nás dvoch prvý nazbiera odvahu a povie jej, že sa mu páči. Samozrejme, vždy som to chcel byť ja, ale ovládaný vrodenou zbabelosťou v takýchto situáciach, huckal som Miša, aby to skúsil on. Sníval som o tom, ako ho s úsmevom odmietne a povie mu: "Prepáč, ale mne sa páči Vlasťo.."
Je úplne jasné, že ani jeden z nás sa nikdy k ničomu neodhodlal. Cez veľkú prestávku sme vždy zabehli za telocvičnu a zapálili si cigaretu. Eše sme neboli takí frajeri, aby mal každý vlastnú, tak sme obyčajne fajčili štyria jednu. Medzi kašľaním a vyfukovaním dymu sme si nadávali, akí sme strachopudi. Občas sa stalo, že nás vyrušili nejaké decká (rozumej tretiaci). Keď sme mali dobrú náladu, nechali sme ich potiahnuť si. Väčšinou sa automaticky rozkašľali a my sme sa smiali, že akí sú to neskúsení spoliaci...
Pokiaľ si pamätám, Ivana nikdy na základnej škole nefajčila. Ja sám som tiež po piatej triede prestal, pretože mi to pripadalo detinské. Vlastne, detinské mi to pripadá dodnes. A ak ma moje spomienky neklamú, ani ja, ani Mišo sme jej nikdy naplno nepovedali, čo s nami v piatej triede stvárali horóny, keď sme ju videli. Ale určite to vedela. Takých dvoch magorov, ako sme boli mi dvaja, predsa nemohla len tak prehliadať. A celé to má jeden hooodne zaujímavý rozmer. Ivana mala mladšiu sestru, Lenku, ktorá tu niekde má svoj blog. Lenka chodila, o dva roky nižšie, do triedy s mojou mladšou sestrou a Mišovým mladším bratom. Mišov brat Milan a moja sestra boli, tak ako ja a Mišo, najlepší kamaráti. Zostáva už len zistiť, či sa im obom v piatej triede páčila Lenka...
P.S. V jednej diskusii mi bolo vytknuté, že zámerne používam názvy článkov tak, aby sa mi zvyšovala čítanosť. Keďže všetci vieme, že najčítanejšie články sú o sexe, politike a o násilí, rozhodol som sa v tomto prípade dať jasne najavo, že nič také tu nikto nenájde. Dúfam, že som svojho anonymného kritika uspokojil. Auf wiedersehen!