LETNÝ GANGBANG TALENTOV

Autor: Vlastimil Mazal | 5.6.2007 o 14:18 | Karma článku: 4,49 | Prečítané:  1948x

Každý rok je to rovnaké. S príchodom leta a dovoleniek sa určitá časť populácie rozhodne, že nadišiel čas prebudiť ten ohromný umelecký Talent, ktorý v nich drieme. Vyberú sa preto niekam na opustenú chatu, kde odpútaní od civilizácie, vyzbrojení iba notebookom, mobilom a mikrovlnkou znásilňujú Múzu polozvädnutými výplodmi svojej umierajúcej fantázie. Výsledné umelecké dielo je zväčša horšie než počasie v Indonézii počas vianoc 2005 a nemé dlhú životnosť. Talent sa však do mesta vracia hrdo, so vztýčenou hlavou a pripravený na ďalší nudný rok v tej istej betónovej kancelárii bez okien. Tento rok s nimi pôjdem aj ja. Veď prečo kua nie?

Samozrejme, takáto akcia vyžaduje precíznu prípravu. Už v januári som požiadal o 2 týždne dovolenky a od marca pravidelne podplácam svojho urológa, aby mi v prípade zamietnutia mojej žiadosti vystavil práceneschopnosť. Budem žiť v divočine, neďaleko centra Považskej Bystrice (jediná chata, ktorú sa mi podarilo zohnať), takže si musím urobiť poriadne zásoby. Už som kúpil 16 balíčkov žuvačiek bez cukru, zajtra mi majú priviesť bedničku tatárskej omáčky a plastikové poháriky. Mäso nekupujem, zjem iba to, čo si sám zastrelím – objednal som si 100 diaboliek do svojej vzduchovky, takže o škovránčiu paštétu by som núdzu mať nemal... 

Aby som sa postaral o skutočne nerušené dva týždne, bol som minulý týždeň v Poluse, kde som si priamo u autorizovaného predajcu nechal podrobne vysvetliť, ako sa na mojom mobile vypína zvonenie. Odvtedy som si to už niekoľkokrát vyskúšal a musím konštatovať, že som veľmi spokojný s tým, v akom časovom limite túto operáciu zvládam. Pri troche intenzívneho cvičenia sa čoskoro dostanem pod minútu, a budem úplne pripravený. 

Včera večer som riešil najťažšiu dilemu: čo by malo byť výsledkom môjho umeleckého znovuzrodenia? Chcem napísať napínavý román z prostredia tajných služieb, v ktorom sa krásna, mladá a zvodná vedkyňa s IQ 190 zamiluje do britského superšpióna so športovým Aston Martinom? Alebo chcem skomponovať symfóniu pre harfu a triangel? Či azda chcem na seba nechať pôsobiť vplyv veľkých mágov štetca a namaľovať odvážne dielo: Posledná večera Mony L. s Dámou s kaméliami medzi slnečnicami? Alebo by som mohol vymodelovať vlastnú sochu, autoportrét s menším pupkom a väčším penisom, s telefónnym číslom vyrytým do pravej polovice zadku? Toľko nápadov, toľko tvorivej energie, a iba 2 týždne času... 

Nakoniec som sa rozhodol, že si na chatu vezmem pero, ceruzku, gumu, ústnu harmoniku, notový papier a temperové farby so štetcom. Nechám rozhodnutie prísť impulzívne, pod vplyvom mesačného svitu a kolumbijskej trávy. Pribalím si ešte niektoré svoje nudistické fotografie, s ktorými som sa tak nezáväzne pohral vo Photoshope, takže na nich vyzerám ako John Holmes, a nič mi už nezabráni v uvoľnení všetkých tvorivých síl, ktoré sa vo mne nahromadili za pracovným stolom a v rannej zápche v Karlovke... 

Ak ste sa dočítali až sem, gratulujem. Máte silný žalúdok a vysoký prah bolesti. Dovolím si však zopakovať otázku z prvého odstavca: Prečo kua nie? Prečo by sme aj my, kvázinormálni ľudia bez prehnaných umeleckých ambícii, nemohli mať svoj letný úlet? Prečo by sme si nemohli dať PAUZU od toho všetkého hnusného a nudného stereotypu, ktorý nás obklopuje? Prečo by sme nemohli dva týždne v roku tupo snívať? Možno je pravda, že naše „umenie“ nikdy nebude zdobiť výstavné siene v Louvri alebo výklady kníhkupectiev. Naše skladby nebudú spievať obézni tenori v Carnegie Hall. Naše sochy nebudú (našťastie) umiestnené v prezidentskej záhrade. To ale nič nemení na fakte, že každý z nás má v sebe nejaké umelecké dielo. Každý z nás má svoj úžasný a jedinečný príbeh, ktorý dokáže napísať, nakresliť, zhudobniť alebo vytesať do kameňa. A každý z nás má právo to aj urobiť. Nie na dôchodku, nie o desať rokov. Teraz. Dnes. Zajtra. Využime to.

Pozbierajme čriepky našej kreativity, ktorá zahynula spolu s našim detstvom, a vdýchnime jej nový život. Poďme sa hojdať do parku v Novej dobe, poďme loziť na stenu za Auparkom. Poďme si užiť tých pár dní voľnosti, slobody a tvorivosti, ktoré nám láskavo náš zamestnávateľ umožní. Prepadnime spolu pani Múzu a obskočme ju, všetci naraz. Viem, unaví ju to, zničí a zlikviduje, a ešte do novembra si bude musieť dvakrát denne púdrovať zadok, ale bude to stáť za to. A ona sa zotaví, počká na nás, nepochopených básnikov, literátov, románopiscov, maliarov a skladateľov, do budúceho leta. Keď opäť zacítime šancu a drsne sa jej zmocníme. Musíme sa ponáhľať, máme predsa len tie dva týždne...  

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Autorská strana Beaty Balogovej

Príbehy, ktoré odlíšia pravdu od klamstva, môžu stáť život

Prejav šéfredaktorky SME Beaty Balogovej na odovzdávaní medzinárodnej Ceny Alfreda Frieda pre fotografiu roka na tému mier.

DOMOV

Súd uznal Rybaniča vinným, dostal tri roky podmienečne

Filip Rybanič sa musí Kaliňákovi ospravedlniť.


Už ste čítali?